Tak Moskvy sa vám zachcelo. Vlastne do Moskvy ani tak nie, ale skôr odskočiť si k Putinovi pre inštrukcie. Nuž, proti gustu žiaden dišputát. Červené koberce a prítomnosť hŕstky diktátorov sa vám zjavne páčia.

Európa je desaťročia navyknutá prežívať globálnu politiku smerom dovnútra. Rieši najmä seba samu, svoj charakter, svoju jednotu či nejednotu. Svoj vlastný blahobyt.

Vláda si na Slovensku zvykla svojvoľne určovať, čo všetko je slovenský záujem a čo všetko je protislovenský záujem a zatiaľ jej to tak nejak prechádza.

Ukrajinský prezident Zelenskyj varuje pred dôsledkami ropnej krízy, ktoré sú výhodné pre Rusko. Rusko môže podľa Zelenského na uvoľnení sankčného režimu rozhodnutím Washingtonu získať cca 10 miliárd dolárov, ktoré mu pomôžu financovať vojnu proti Ukrajine. Francúzsky prezident Macron akcentuje, že vojna v Iráne nebude znamenať zmiernenie európskeho tlaku na Rusko.

Shutdown amerického Ministerstva vnútornej bezpečnosti tento týždeň „oslávil“ svoj prvý mesiac, v dôsledku čoho môžu prísť o výplaty až tisíce štátnych zamestnancov. Po uzavretých rokovaniach v Kongrese demokratickí politici potvrdzujú obavy celého sveta – Donald Trump nevie, čo vlastne v Iráne robí. Preto plánujú nasledovné kroky.

Asi nikoho neteší, že úroveň politickej debaty padá strmšie než tlak v škaredých dňoch. Všimnime si však dôležitý signál, ktorý z toho vyplýva.

Masívne spochybňovanie férovosti volieb je najpriamejší útok na demokraciu. Ak voliči prestanú dôverovať volebnému systému, stratia motiváciu chodiť k voľbám.

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že vojny sa končia buď výhrou jednej a prehrou druhej strany, alebo vzájomným vyčerpaním. Tieto dve možnosti však majú veľa rôznych odtieňov a rozhodujúce sú často práve tie odtiene.

Spôsob, akým sa vedie vojna proti Iránu, spôsob, akým Trump vládne v Amerike, a spôsob, ako konajú Orbán s Ficom, už aj v Európe vyvolávajú otázku, aká sme vlastne civilizácia a čo nám z tej pôvodnej ešte ostalo. (Text vychádza ako súčasť obálkovej témy nového .týždňa.)

Pro-zásahový argument „účel svätí prostriedky“ v Iráne postupne stráca svoju silu. Jednak preto, že samotný účel vojny ani po týždni stále nie je jasný. Ale hlavne preto, že zvolené vojenské prostriedky cielia čoraz menej na naše vysnívané politické ciele – a čoraz častejšie na tie civilné.